Skleník č.1

*Nastal nový deň, konkrétne utorok, a ihneď po raňajkách sa pobrala na prvú hodinu - Herbológiu. Nikdy sa jej nechcelo kráčať až do skleníka, a už vôbec nie dnes, keď bolo vonku také teplo a ona išla na hodinu s pocitom, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou rovno uvarí počas výuky. Herbológia ju veľmi nebavila. Rýpať sa v hline? Presádzať rastliny, ktoré vám túžia pri najlešom uhryznúť prst? Nie, nie nie! To proste nenávidela. Hneď, ako sa vrútila do skleníka si všimla, že sa v ňom nachádzajú len dve osoby. Profesorka Sproutová (takto ) a Ron, na ktorého sa ihneď usmiala a pobrala sa k nemu. Sadla si vedľa neho, aj keď bez opýtania a pevne dúfala, že sa za to nenahnevá.* Môžem? *otázkou narážala na to, že sa stala pre túto hodinu jeho spolusediacou.*

*Zamyslený Ron len pozeral do jedného miesta na stole. Pozoroval maličkú dierku,ryhu, do ktorej akurát vchádzal drobný hmyz. Aké zaujímavé.. Aké zaujímavé nám prídu úplne obyčajné veci, keď sa nudíme. No v tom ako jasný blesk z neba ho vytrhla z myšlienok Sar, ktorá si k nemu prisadla. Jej otázka mu prišla úplne zbytočná.* To sa naozaj pýtaš? *Zasmial sa Ron a trochu sa zamrvil na mieste, aby nepôsobil znudene. Vystrel chrbát a lakte si položil na stôl.* O chvíľu to začne... Ako sa máš, Sar? Nie že by sme spolu včera neboli... *Zasmial sa a uprene sa na ňu pozeral. Mal chuť ju objať, no bol na to až príliš leniný. Musel by sa za ňou načiahnuť a to sa mu naozaj nechcelo. ( sranda )*

*Tiež sa zasmiala pri jeho odpovedi. Iste, že tá otázka bola hlúpa, aspoň jej tak rozhodne pripadala, ale občas treba byť aj za tú slušnú, a ona ňou aspoň dnes chcela byť. Alebo, lepšie povedané, aspoň tak pôsobiť.* Ďakujem, si zlatíčko, *zavďačila sa mu prostredníctvom pusy na líce, ktorú si od nej Ron vyslúžil.* Znudene. Veď vieš, ako tento predmet nemusím. Presádzanie rastliniek proste nikdy nebolo moje, *lakťom sa oprela o lavicu a na ňu si podoprela hlavu. Mala sto chutí zaspať, ale vedela, že by sa jej to a tých pár minút do začiatku hodiny neoplatilo.*