Stanica v Londýne

*Mladý chlapec stál pred veľkým pompéznym vstupom do vlakovej stanice, nebolo isté čo tam presne robí. Vyzeral ako keby na niekoho čakal. Ľudia okolo neho pokojne prechádzali, pričom len hádzal nepríjemné pohľady na okoloidúcich. Aiden sa cítil dosť chabo. Nudil sa. Mohlo to byť aj preto, lebo čakal na svojho otca, no ten mal prísť až o hodinu. Nechcel aby na neho niekto musel čakať, a preto sa vybral radšej sám. Prišlo mu však dosť príjemné, ako dokázal rozoznať čarodejníkov od muklov. Väčšinou sa mu to podarilo už len tým, že čarodejníci so sebou nosili všelijaké čudesné tvory, ako sovy, potkany a podobne.* Hm, asi by som sa mal prejsť.* Zamrmlal si, pričom sa nenápadne pozrel na hodinky, a mal pravdu. Do otcovho príchodu zostávalo ešte veľa času, a preto pomaly vstal a zhlboka sa nadýchol. Vykročil smerom do blízkej kaviarne, kde si zobral prvú kávu, ktorú uvidel. Zvyčajne mu káva nechutila, ale cítil sa tak ospalý. Celú noc prebdel, pretože sa snažil učiť veci, ktoré sa budú od neho vyžadovať následujúci rok. Musel byť popredu, lepší ako ostatní. A to bola jeho motivácia.* Prepáčte, nevšimol som si Vás.* Pošeptal, keď narazil do vysokého zarasteného muža, ktorý si ho snáď ani nevšimol, pretože mu nesiahal ani po pás. Ako pokračoval, hľadal najbližšie útočisko, kde by sa mohol skryť. Začínalo popŕchať, a to Aidena znervózňovalo, nerád sa cítil ako premoknutá myš.

*Sar sa prechádzala pomedzi uličky Londýna. Snažila sa ukryť pred prichádzajúcim dažďom, ktorý sa nezadržateľne blížil. Sar bola zima. Akoby náhodou našla na rohu malú kaviarničku. Vošla dnu a príjemným, avšak trochu roztraseným hlasom pozdravila mladú pani za pultom.* Dobrý deň. *Usmiala sa na ňu a podišla k pultu. Bolo je zvláštne zdraviť "Dobrý deň", kedže vonku bolo sychravo a tiež veľmi zima.* Jednu horúcu čokoládu s cukrom a mliekom naviac. *Objednala si a chvíľu počkala, kým sa káva dokončí. Netrvalo príliš dlho a čokoláda bola pripravená spolu s účtom. Zaplatila za ňu, pozdravila a vyšla späť von do tej hroznej zimy. Zašla za jednu uličku a v tom jej zrak padol na jedného chalana stojaceho pár metrov od nej. Priblížila sa k nemu a milo sa usmiala.* Ahoj. *Pozdravila ho. Cítila sa mierne v rozpakoch. Nevedela, čo má povedať.*

*Aiden sa len nevrlo pozriel na dievčinu, ktorá pred ním zastala, a pozdravila ho* Eh * Nevedel poriadne, čo povedať, nebol zvyknutý na dialógy, väčšinou viedol len monológy sám so sebou. Preberial si ju, vyzerala milo. Taktiež sa mi zdala pomerne rozpačitá, asi podobne ako on sám. Nemal chuť sa s nikým rozprávať, no zároveň ani srdce jej len nepríjemne odvrknúť, poprípade ju odignorovať. Uvedomoval si že má ešte dosť času, dokým sa stretne s otcom, preto sa jemne pousmial, no nebol to ten vrelý úsmev, bol skôr vnútený.* Ahoj, prepáč. Nečakal som, že sa mi niekto prihovorí.* Pošeptal, pričom si ju znova premeral. Dážď sa zhusťoval, a Aiden sa cítil dosť nepríjemne. Taktiež mu v hlave vŕtala otázka, kto tá dáma je.* Asi som to nepostrehol, ale predstavila si sa? Ja som Aiden Zachary Jenkins.* Hneď ako to dopovedal, poukázal smerom na menší prístrešok, ktorý bol vhodný, na toto nepríjemné počasie, hneď sa tam rázne rozkráčal, s tým že jej naznačil aby išla aj ona.

*Sar to chvíľkové ticho prišlo mierne trápne. Cítila sa, akoby ho otravovala. Už už sa chystala na odchod, keď v tom ten chalan prehovoril. Pousmiala sa.* To..to je v poriadku. Prepáč, ak som ťa otravovala. Nechcela som.. *Povedala mierne sklamaným tónom.* Eh..ja som Sarah Downey. Sar. *Predstavila sa.* Teší...ma. *Nestihla tú vetu ani dopovedať a Aiden už bol pod prístreškom. Sar sa rozbehla za ním čo najrýchlejšie, aby nepremokla ešte visc, než bola doteraz.* Čo ťa privádza do týchto uličiek? *Zvedavo sa spýtala a nahodila jemný úškrn.*

*Aiden si všimol, že Sarah dobehla, preto sa len pousmial a počkal kým sa dostala až k nemu.* Teší ma Sarah, a čo ma tu privádza? To je komplikované, ale v podstate čakám na otca aby ma odviedol do... *V tom si uvedomil že to môže byť obyčajný mukel, pretože si žiadne podivné zviera nevšimol, preto nič nepovedal, a rýchlo sa snažil niečo vymyslieť.* K doktorovi... A čo ty? * Snažil sa rýchlo obrátiť debatu, pretože si nebol istý, aj keď to bolo celé pomerne zvláštne, že sa mu len tak z ničoho nič prihovorila.*

*Sedela na lavičke blízko nástupištia, kde mal prísť vlak s jej tetou. Vždy s ňou chodila mama, no teraz tam musela sedieť prvýkrát sama. Síce jej to nevadilo, ale aj tak by tu najradšej bola s niekým. Pozorovala ľudí naokolo. Stanica bola natrepaná ľuďmi, ktorí šli do práce, do školy, na výlety a inde. Cítila sa tu akoby bola iná. Vlastne aj bola. Všetci ostatní naokolo nedokázali robiť veci, ktoré ona vedela. A hlavne nevedeli čarovať. Cítila, že sem nepatrí, no musela tu byť. Keď ju čakanie začalo unavovať, začala si lúštiť krížovky v novinách. Keď však už dolúštila tretiu a vlaku stále nikde, pozrela sa na hodiny.* Veď už tu mal byť. *Zahundrala a pozrela sa na tabuľu s príchodmi vlakov.* Výborne Ana! *Naštvane zahundrala. Vlak s jej tetou mal meškanie jednu hodinu. A ďalšiu hodinu nechcela čakať, aj keď musela. Postavila sa z lavičky, na ktorej sedela, a odišla do neďalekého fastfoodu kúpiť si niečo pod zub. Zo všetkých tých vecí jej prišlo zle. Ona radšej preferuje zdravú stravu, nie modifikovanú. Tu jej však nič iné neostávalo, ako si kúpiť niečo také. Rozhodla sa teda pre hranolčeky s tatárskou omáčkou a kolu. Zaplatila a hľadala nejaké voľné miesto. Zbadala jedno jediné na rohu fastfoodu, a tak si tam bežala sadnúť. Keď si už sadla, pomaly jedla jeden hranolček za druhým, aby zabila čo najviac času, kým čakala na vlak.*

*Ach, Londýn. Pomyslela si nadšene a zároveň smutne pritom, ako sedela na vlakovej stanici čakajúca na svoj vlak, ktorým mala odcestovať. Čítajúc si knihu občas zazrela nejakých prichádzajúcich - a zase naopak odchádzajúcich ľudí. Tešila sa už do Rokfortu, veď to bolo samozrejmé, ale stále ju čím viac trápili tieto časy. S jej dávnymi priateľmi sa stretávala nečasto a ešte aj Voldemort a jeho stúpenci... Pozorovala jedno dievča, ktoré si prisadlo vedľa nej. Bolo jej úprimne jedno, či sa spýtala alebo nie, keď tu aj tak mala voľné miesto.* Nestáva sa často, že by vlaky takto meškávali. *Povedala dievčatu sediacemu vedľa nej.* Som Sarah. Downey. *Predstavila sa a ďalej čítala svoju knihu o temnej mágii a tom, ako sa kedysi používala.*

Zatiaľ píšeš veľmi dobre, takže ak to takto bude ďalej pokračovať, čoskoro budeš môcť hrávať všade okrem čarodejníckeho sveta, samozrejme, kde sa hráva len počas vyhlásených prázdnin alebo dní, kedy sa proste môže hrať všade.

*Keď si vzala jeden z mnohých hranolčekov, v polovici cesty do úst sa k nej ozvalo iné dievča. Ostala tam s výzorom a lá ústa otvorené dokorán. Rýchlo sa však spamätala a ústa zatvorila. Kde sa tu vzala? Prebehlo jej mysľou. Predtým ju tu nevidela. Možno si ju nevšimla, pretože ju clonil niekto iný. Alebo si tu sadla tesne pred ňou. Každopádne hodila to za hlavu. Poobzerala si ju. Nikdy predtým ju nevidela. Teda, možno áno, ale neregistrovala to. Nič iné jej neostávalo, len sa usmiala, a aby to nebolo neslušné, tiež sa k nej prihovorila.* To je síce pravda, ale aj také sa niekedy stáva. *Povedala. Nikdy nebola expertkou na rozprávanie s cudzími, no cítila, že s týmto dievčaťom má niečo spoločné, len nevedela čo to presne je. Ona sa jej predstavila, takže by tiež mala povedať svoje meno.* Ja som Anastasia. Anastasia Likens. *Predstavila sa. Predstavovanie je ďalšia vec v zozname jej antitalentov. Okrem toho to vždy nemala v láske. A podanie ruky a iné ceremónie nepreferovala. Podobne, ani teraz nepodala ruku. Dala si ďalších pár hranolčekov, a vtedy si všimla, akú knihu oprotisediace dievča čítalo. Trošku sa k nej nahla a najtichším hlasom akým len vedela sa jej opýtala.* Ty si tiež čarodejníčka? *Povedala túto otázku tak ticho, aby to okolití ľudia nemali šancu počuť.*

*Obzrela sa na Anastasiu a všimla si, že čosi je. V tej chvíli jej tak neuveriteľne zaškvŕkalo v bruchu, že to snáď bolo počuť až na Astronomickej veži.* Teší ma. *Povedala. V skutočnosti si vôbec neuvedomovala, že je v muklovskom svete kde sa človeku môže zdať čudné, keď dievča číta knihu o mágii, ešte k tomu temnej. Sar nokdy nepatrili medzi akékoľvek druhy temných bytostí, jednoducho ju zaujímalo čítať o ľuďoch, ktoré k tým temným bytostiam patrili. Keď jej Ana položila tú otázku, úprimne povedané, zarazila sa. Dievča sediace vedľa nej vyzeralo príliš muklovsky na to, aby bolo čarodejníčkou.* Potrebuješ na to ešte nejakú odpoveď? *Spýtala sa so smiechom v hlase. Toto dievča na ňu pôsobilo veľmi milo a priateľsky. V tejto dobe však netreba zbytočne nikomu veriť a tak si o nej nerobila žiadne názory.*

*Počula Sarahino škvrkanie v bruchu. Pozrela sa na svoj spolovice zjedený tanier hranolčekov a posunula jej ho.* Môžeš to dojesť. Aj tak tieto modifikované veci práve nemusím. *Usmiala sa na ňu a odpila si zo zatiaľ neodpitej koly. Po troch glgoch ju položila naspäť na stôl a vzala noviny, z ktorých prednedávnom lúštila krížovky. Vzala pár strán a podala ich Sarah* Radšej si tu knihu nejako zamaskuj. Muklovia vedia byť príliš zvedaví, ver mi. *Prekrútila očami na okolitých ľudí. Dobre vedela, akí sú to zvedavci. Najmä zo skúseností, keď do jej domu chodili iní za jej mamou, ktorá je lekárka. Ale jej mama sa vždy vedela vykrútiť zo zvedavých otázok, a tak ostatní už nevyzvedali. Ana zdedila tento talent po nej. Nemala rada, keď sa jej každý vypytoval veci, na ktoré nechcela odpovedať. Alebo by oni odpoveď nepochopili. Možno práve preto nevedela zapadnúť do normálneho života. Ale jej to nikdy nevadilo. Mala pri sebe ľudí, na ktorých jej záležalo. Ostatní jej boli tak akurát ukradnutí. Teda až dovtedy, kým im nešlo o život a robila pomocníčku pri ošetrovaní.*

*Vďačne prijala ponúkané hranolky. Chcela jej povedať po mesiacoch v decáku by si si zvykla jesť všetko, ale nakoniec som si to rozmyslela. Nechcela som jej hneď na začiatok všetko vravieť. Noviny však odmietla.* Vďaka za tie hranolky. Ale tie novin netreba. Keď ľudia môžu čítať o...ehm, sexe alebo ja neviem. Napríklad nejakých trolloch či zombíkoch, nemajú sa čo starať do toho, čo čítam ja. Ostatní predsa nevedia, že to, čo sa tu píše je pravda. Takže ma ich primitívne muklovské názory zaujímať nemusia. *Odvrkla som. Asi som musela pôsobiť dosť povrchne, ale možno to tak bolo lepšie.*

*Povzdychla si. Tak teda fajn, keď jej to nevadí.* Rob, ako myslíš. *Zdvihla ruky hore na znamenie, že sa vzdala. Snáď tu nebude niekto, kto by tomu uveril. I keď veľmi dobre vedela, že tá kniha je skutočná. Že všetko, čo obsahuje je pravda. Ale Sarah to poznamenala výborne. Ľudia majú načítané všetko. Od Exupéryho Malého princa až po rozličné sci-fi príbehy. Tak prečo by si mali myslieť, že toto je naozaj skutočné. Kdeže. Iba blázon by si to mohol myslieť. Znova si povzdychla a vzala si kolu, ktorú už úplne celú dopila. Pozrela sa smerom k informačnej tabuli, na ktorej boli napísané príchody vlakov.* Do kelu! *Zahrešila veľmi nahnevaná. Ten vlak tam už nebol písaný. Ako si to len mohla nevšimnúť? Rýchlo vstala zo svojho miesta.* Prepáč ja už musím ísť. Osoba,a na ktorú som čakala už prišla a pekne mi vynadá, prečo som ju nečakala. No rada som ťa spoznala. Tak ahoj. *Usmiala sa na ňu, zamávala jej, rýchlo opustila fastfood a utekala k nástupištiu, kde mala čakať.*

Po 1. Sama nemôžeš určovať, kedy sa naša RPG končí, na to som tu ja a po 2. Aj tak som už plánovala toto ukončiť, pretože hrať vieš hl.admin ťa zaradí do fakulty a od toho momentu môžeš hrať všade okrem čarodejníckeho sveta a toho Voldyho domu