U Troch metiel

*Vo svojej mysli si nevedela vybaviť presný deň, kedy naposledy navštívila tú kúzelnú dedinku neďaleko Rokfortského hradu - Rokville. Chýbalo jej to miesto, avšak skúšky z rôznych predmetov, hromadiace sa domáce úlohy a aj jej dosť častá zlá nálada jej proste nedovoľovali vyjsť aj za brány hradu a užiť si trošku voľnosti mimo toho miesta. Ďalší spln sa nezadržateľne blížil a ona ho cítila. Cítila presnú fázu mesiaca. Počas nocí cítila jeho svit, aj keď do jej izby neprenikal, keďže internát Slizolinu sa nachádzal v podzemí, v útrobách Čierneho jazera. Avšak dnes bol celkom iný deň a ona bola naplno odhodlaná vyjsť zo svojho zaužívaného tieňa a po dlhom čase vyjsť von a poprechádzať sa po čerstvom vzduchu. Vonku vládla krásna slnečná jar s lúkami a záhradkami plných kvetov a iných rastliniek. Milovala jar, aj keď v jej vnútri výrazne dominovala jeseň. Tým farebným listom sa skrátka nikdy nedá odolať. Avšak aj toto ročné obdobie malo dačo do seba a odkedy sa Sar stala vlkolakom, jej nadšenie pre prírodu sa výrazne prevýšilo, keďže svoje premeny vždy absolvovala v hlbokom Zakázanom lese. Myšlienkami sa vrátila do prítomnosti v moment, keď sa ocitla pred drevenou skriňou s oblečením. Vytiahla z nej čistý habit, čierne legíny a tričko s čipkovanými rukávmi trávovozelenej farby. Na chodidlá si obula čisto čierne botasky. Z nočného stolíka vzala peňaženku a vyšla von. V podzemných chodbách bolo vždy zimšie ako v iných častiach hradného interiéru, ale za tých pár rôčkov si už zvykla a byť vlkolakom malo aj isté výhody, najmä čo sa teplokrvnosti týka. Tú mala o dosť zvýšenú. Vyšla schodmi hore, až sa ocitla pri Veľkej sieni a následne si to namierila von. Celá cesta z hradu do Rokvillu trvala približne pätnásť minút, plus-mínus. Vedela, kam jej kroky smerovali. Priamo do Troch metiel, jej srdcového podniku. Milovala ho, rovnako ako milovala ďaletinové pivo a atmosféru v tom podniku. Nadéjala sa, že by niekoho mohla aj stretnúť, nejakú pre jej oči známu tvár, a tak horela nedočkavosťou, kým tam dorazí. A tak sa aj stalo. Otvorila vchodové dvere, zvonček nad nimi jemne zacinkal na znak príchodu (inokedy odchodu) zákazníka a hneď zbadala voľný stôl pre štyroch umiestnený pri okne. Milovala miesta pri okne. Milovala sedieť za stolom, vychutnávať si šálku horúcej čokolády alebo napríklad chuť nejakého dobrého jedla a popritom pozorovať okoloidúcich ľudí, sem tam samotne kráčajúcich, inokedy po skupinkách sa rozprávajúc o niečom, o čom nemala ani tušenia, čo by témou rozhovoru asi tak mohlo byť. Onedlho prišla za ňou čašníčka a Sarah si objednala, ako inak, šálku horúcej čokolády so šľahačkou. Nezaplatila. Mienila sa tu ešte zdržať.*

*Ronald pozeral z okna chlapčenských spální. Bolo nádherné počasie, slnko svietilo a samozrejme, keďže bola jar, vonku kvitli takmer všetky kvety. Úplne cítil tú nádhernú vôňu čerstvého jarného vzduchu, keď sa všetky rastliny prebúdzajú k životu a vtáci spievajú tie ich nádherné piesne. Ron si ani neuvedomil, že sa nad svojimi myšlienkami usmieva. Ruky mal vo vreckách nohavíc a díval sa na dolu na nádvorie, na študentov. Zrazu zbadal hlavu dievčaťa, ktoré smerovalo pravdepodobne do Rokvillu. Ron sa usmial ešte väčšmi, pretože si bol istý, že to bola Sarah. Rýchlo schytil bundu, pretože vonku bolo ešte celkom chladno a rozbehol sa von z miestnosti, nech ju čo najrýchlejšie dobehne, avšak kým on vyšiel celkom von, Sarah už nevidel. Vybral sa aj on do Rokville, v úmysle mal nájsť Sarah. Ako prvé mu napadlo, že by mohla ísť do Troch metiel, keď to tam tak veľmi milovala. Otvoril dvere dnu a porozliadol sa, či ju neuvidí. * Sarah! *Povedal si pre seba, keď zbadal dievča sediace na stoličke pri okne. Rýchlo bežal k nej a pozdravil ju so širokým úsmevom.* Ahoj, Sar! Môžem si prisadnúť? *Veru nečakal na odpoveď a ihneď si prisadol. Veď, keby nechcela, aby tam sedel, určite ho vyhodí.*

*Horúcu tekutinu sŕkala z pohára, pretože inak by jej spálila jazyk, a to nemala ani zďaleka za potreby. Občas si čajovou lyžičkou nabrala šľahačky a jej obsah vložila do úst. Tá sa naozaj podarila, pretože Sarah nadobudla pocit, že lahodnejšiu šľahačku za svoj život ešte neochutnala. Čudovala sa, že práve dnes, keď sa konečne odhodlala uzrieť svetlo sveta, tak bol Rokville takmer ľudoprázdny. Naozaj sa po jeho uličkách premietalo len zopár jedincov, čo istým spôsobom Sarah zarmútilo, ale zároveň aj potešilo, keďže na samotu si zľahka zvykla a prijala ju k sebe ako svoju najlepšiu priateľku. Nemala Merlinvieako rada tieto depresívne myšlienky, ale musela sa s touto krutou realitou zmeriť. Zo zamyslenia ju vytrhol hlas. Hlas, ktorý sa prelínal do slov určených pre ňu. Známy hlas. príliš známy hlas.* Ron? *Svoj pohľad z okna premiestnila na jej pohľadného kamaráta stojaceho priamo pred ňou. Nemohla uveriť vlastným očiam. Akoby blízka minulosť nikdy nebola. Akoby všetko bolo stále rovnaké. Ani nestačila prikývnuť a Ron už sedel oproti nej. Nezmenil sa, vôbec sa nezmenil.* Ako sa máš? *Spýtala sa s úprimným úsmevom na tvári. Už dlho tam nebol.* Som veľmi rada, že ťa zase vidím, *povedala a úsmev stále nezmizol. Bol tam. Po dlhej dobe, ale bol.*

*Ron sa nemohol prestať usmievať. Zízal na Sarah ako na uplne nového človeka. Dlho ju nevidel a tak si ju premeriaval očami.* Mám sa fajn, nič extra.. Len sme čím ďalej tým starší a tým viac aj pribúda povinností. Je toho veľa. *Usmial sa a pritom mal pred očami milion úloh, ktoré musí ešte dnes stihnúť. Ale deprimujúce myšlienky rýchlo zahnal a venoval sa Sarah.* A ty ako? *Usmial sa a zdvihol ruku, aby dal znamenie čašníčke, že aj on by si rád niečo objednal. Nečakal dlho a čašníčka už stála pri ich stole.* To isté, prosím.. *Požiadal a urobil si pohodlie na stoličke.*

*Z horúcej čokolády pomaly ubúdalo a ona sa musela pousmiať nad tým, keď si Ron objednal to isté, čo ona. Bola veľmi šťastná, že ho vidí. Boli spolu od začiatku, čo sem nastúpila. Zažili si toho spolu veľmi veľa a Sarah často spomína nielen na zážitky s ním, ale aj s inými ľuďmi, ktorých už dávno, veľmi dávno, nevidela. Tento človek bol s ňou dokonca aj pritom, keď sa z nej stal vlkolak. Bolo to neuveriteľné, ale bolo to tak. Aj napriek tomu, že vedel, čo s ňou je, sedel pri nej, rozprával sa s ňou. Nepohŕdal ňou. Bolo to neuveriteľné, naozaj neuveriteľné.* Mám to nápodobne. Hovorí sa, že Slizolin nikdy nemal toľko úloh alebo celkovo starostí z Elixírov, ale ja sa už idem zblázniť. Takmer každý deň chdoím do knižnice a čítam inú knihu o prísadách do elixírov, lebo toto už nie je normálne. A vieš, ešte aj ten problém... *samozrejme, že narážala na lykantropiu. Na čo iné by aj?* Už som avšak naozaj dlho nebola vonku a o to viac so rada, že som ťa tu dnes stretla. Samozrejme, že som dúfala, že niekoho uvidím, ale keď si tak všímam toho vonkajšie ľudoprázdno, celkom môžem byť aj rada, *od srdca sa zasmiala a dopila občas šálky.*

Jasné, rozumiem.. A ako to vlastne zvládaš? *Spýtal sa opatrne. Cítil sa trošku previnilo, lebo to muselo vyzerať tak, akoby sa o ňu za ten čas vôbec nezaujímal a byť vlkolakom je iba nejaká malina, ktorú musí predsa zvládnuť každý. Trochu sa začervenal a keď mu priniesla časšníčka objednanú horúcu čokoládu, odpil si tak veľa, že si popálil jazyk. Nedal to však na sebe znať, iba očervenel a prehltol. Mal pocit, že celý zvnútra zhorí. Keď konečne bolesť ustúpila, nabral si šľahačku na lyžicu dúfajúc, že tá mu hltan trochu ukľudní.*

*Všimla si jeho náhle očervenenie a tušila, o čo by asi tak mohlo ísť, ale rozhodla sa to nekomentovať. Mal si dávať pozor, aj keď ledva potláčala smiech.* Dá sa to zvládnuť, *hovorila s úsmevom na tvári,* ale ako som už povedala, je to náročné. Vždy sa bojím, že niekomu ublížim, ale zatiaľ sa našťastie nič nestalo, takže som rada. A tie bolesti po premene chvíľku trvajú, ale potom sa to zase dá do normálu, aj keď len na chvíľu. Neželám ti, aby sa ti niečo také prihodilo, ale zvykol by si si aj ty. Každý by si zvykol, len by sa s tým proste musela zmieriť, a ja som sa s tým zmierila. *Znovu nešetrila úsmevom. Ale ty mi povedz dačo o sebe. Čo nové? A aké máš plány do budúcna? *Začala sa ho pýtať.*